Slobodu a nespútanosť našli na motorkách v divočine Strednej Ameriky. Herci Liška a Révai prichádzajú so svojou zábavnou cestovateľskou show

Traja vagamundi na motorkách na ceste v ústrety divočiny Strednej Ameriky! Českí herci Pavel Liška a Honza Révai a kameraman Hynek Bernard sa bez zbytočných špekulácii zbalili a vyrazili na najdivokejší čunder vo svojom živote. Počas troch mesiacov precestovali tisíce kilometrov od Panamy až po pestrofarebné Mexiko. O svoje dobrodružstvo plné nečakaných zážitkov sa podelia v zábavnej cestovateľskej show v pondelok 16. septembra v trnavskom Kine Hviezda.

Ako ste prišli k tomu, že by ste sa vydali na výpravu do Strednej Ameriky?

Honza Révai: V predchádzajúcom projekte Moto Cestou Necestou sme objavili Kaukaz, teda Gruzínsko a Arménsko, a potom Južnú Ameriku, v ktorej sme prešli Čile a Bolíviu.
Pavel Liška: Tam sme sa vlastne my traja spoznali a časom prišli na to, že chceme cestovať a natáčať úplne iným spôsobom. Potrebovali sme väčšiu slobodu a nespútanosť. A tiež obmedziť počet účastníkov. A tak sme sa stali zároveň aktérmi aj štábom, producentmi aj režisérom… a bohvie kým ešte. (úsmev)
Honza Révai: Na spiatočnej ceste do Čile sme sa s Pavlom a Hynkom zhodli, že by sme chceli cestovať slobodnejšie a na vlastnú päsť. A tam sme z tohto projektu ušli do vlastného a vymysleli sme si Vandrákov Vagamundos.

Vandráci Vagamundos
Zorro, Don Juan a Comandante, teda Pavel, Honza a Hynek sa na svoju výpravu vydali na vlastnú päsť, bez štábu, bez sprievodných vozidiel, bez hotelov a iného hýčkania.

Jednoducho naskočili na svoje dvojkolesové tátoše a zmizli v prachu cesty. Najprv boli videní v Paname, potom zamierili do džungle Kostariky, vandrovali po rozsiahlej Nikaragui, napriek varovaniam prešli Honduras, potom vstúpili do zeme vulkánov El Salvadora, objavili nádhernú Guatemalu, prefičali maličké Belize a svoju spanilú jazdu ukončili v preslávenom Mexiku.

Na výprave im štrajkovali mašiny aj ich ohrozoval škorpión, no nebezpečenstvá prevážili priateľské stretnutia s miestnymi kultúrami. Dnes svoje zážitky, ktoré starostlivo dokumentovali, prezentujú na zaujímavom cestovateľskom večere.

Vraj ste nakoniec celú výpravu nechali na náhodou. Prečo?

Honza Révai: Najprv sme všetko oddiaľovali, a potom som to doháňali na poslednú chvíľu. To sa však týkalo skôr technických záležitostí. Ale čo sa týka dramaturgie, my sme sa práveže pripravovali príliš. Až do takej miery, že sme sa zacyklili a nevedeli sme, ako to celé poňať. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že to hodíme za hlavu a pôjdeme jednoducho za nosom. Čo nás stretne, to nás stretne a to bude nosné. A že to aj bolo! Preto sme tam šli na tri mesiace. A materiál sme doniesli na tri celovečeráky. Samozrejme, risk to bol, ale my máme radi výzvy a nebojíme sa prekážok. Práve naopak.
Pavel Liška: Ja si myslím, že to risk nebol. Dlhé mesiace sme sa trápili premýšľaním, ako našu cestu a cestopisný dokument poňať. Ako byť originální, ako prísť s niečím úplne novým, ako nenudiť a byť nejakým prínosom nielen pre bežných divákov, ale ako zaujať aj skutočných cestovateľov a motorkárov, pretože my sa z nich ani veľmi nepovažujeme. Stále som nejako cítil, že sa trápime zbytočne. Že sama cesta nám napíše príbeh, ktorý nejde vymyslieť, ani naplánovať.

Ako ste už spomenuli, cestu ste prešli na motorkách. Mali ste predtým k motorkám vzťah?

Honza Révai: Každý z nás začínal s motorkou už ako malý chlapec. Pavel na Stadione, ja na Fychtle (Jawa 21) a Hynek na Mustangu. Ale motorkármi sme sa všetci stali asi až v dospelosti. Okrem toho, už sme predtým prešli Južnú Ameriku a Kaukaz, takže po prvýkrát to určite nebolo.
Pavel Liška: Ja by som nadviazal na to, čo som už povedal, a teda, že ja sa motorkárom necítim. Motorka je pre mňa len prostriedok, nielen dopravný, ale i prostriedok k tomu, čo mám rád. Plávať krajinou, tu doprava, tam doľava… Ja som užívateľ.

Krajina ako Mexiko je dnes už pomerne známa a vydáva sa do nej viac tuzemských cestovateľov, no ďalšie krajiny, ktoré ste navštívili až tak známe nie sú. Napríklad pri El Salvadore nejednému vyskočí výstražná kontrolka. Aké boli vaše očakávania z tejto cesty a aké nakoniec zažité dojmy?

Honza Révai: Už v Česku, ale potom aj priamo na mieste nás, ako miestni, tak aj turisti, varovali pred Hondurasom a El Salvadorom. “Tomuto miestu sa vyhnite oblúkom,” hovorili, no my sme nimi museli prejsť. V Hondurase bolo vidieť, že je divoký už na prvý pohľad, a aj sme ho prešli za jeden deň. Ale v El Salvadore, kam sme došli až za tmy, sme boli šťastní, že sme prežili ten Honduras. Musím ale povedať, že sme mali všeobecne veľké šťastie.
Pavel Liška: Mexiko je tak obrovské a rôznorodé, že si dovolím povedať, že kto aj už raz bol v Mexiku, aj tak ho nespoznal. Rovnako, ako my. Tam je toho stále toľko, čo objavovať. A samozrejme, El Salvador a Honduras sú krajiny, kde nie je úplne bezpečne. Ale tiež platí aj množstvo predsudkov. Ľudia sú hlavne dobrí, všade. Tých zloduchov je našťastie omnoho menej. Aj keď nás mnohí varovali, my sme tieto dve zeme prešli na jeden záťah. Keď sme prešli hranice nádherného Hondurasu, bolo fakt vidieť, že je to štát, ktorý sa vymyká. Horiace barikády cez ulicu, polícia, divokí domorodci,… Za hranicami sme si v El Salvadore zahovorili hostel. Boli sme tak šťastní, že sme už v polovici tej smrťokrutej cesty, že sme sa tam opili a na druhý deň mali opicu. A pretože sme už starší a tá opica nám netrvá hodiny, ale dni, my sme aj zabudli, že sme v tom strašidelnom El Salvadore a spokojne sme si ním cestovali ďalšie štyri dni. Bol nádherný so všetkým všade. Pravda ale je, že úplne slobodne cestovať sme potom začali až v Guatemale.

Čo vás osobne prekvapilo, keď ste týmito krajinami prechádzali?

Honza Révai: Predsudky hýbu svetom i na týchto miestach. Aj lokáli nás varovali pred niečím, čo nás potom vôbec nepostretlo. Pravda je, že keď to človek nezažije na vlastnej koži, tak to nepochopí.
Pavel Liška: O tom by som radšej povedal naživo v našej show.

Na ceste ste boli traja. Nemali ste po čase pocit ponorky?

Honza Révai: S ponorkou sme počítali, veď sme tam šli na tri mesiace! A keď prišla, tak sme sa rozdelili a Guatemalu sme prešli každý sám. A potom prišla kríza ešte jedna, ale o nej už potom naživo.
Pavel Liška: Samozrejme, že sme sa len nesmiali a nežasli nad všetkým. Boli sme tam štvrť roka, v divočine, a najčastejšie úplne sami. Stále spolu! Raz za týždeň sme, kvôli elektrine, spali niekde v hosteli. Zakaždým tam boli len dve postele. Keďže sme museli šetriť, Hynek, ktorý nabíjal a zálohoval, spal so svojou technikou a ja so svojim Révaiom. (smiech)